O nemocnici

20.10.2020

Marian Manasil (54) bol prvým pacientom, ktorý v roku 2018 v Nemocnici AGEL Košice-Šaca podstúpil bariatrickú operáciu. A pred pár dňami sa sem opäť vrátil - na kontrolu. Pri tejto príležitosti sme ho vyspovedali a Marian, z ktorého je dva roky po zákroku celkom iný človek, na všetky naše otázky odpovedal naozaj úprimne. Rozhodol sa totiž vyrozprávať svoj príbeh, aby sa ostatní ľudia mohli poučiť na jeho chybách.

Koľko ste vážili predtým, než ste podstúpili zákrok? A ako sa vám podarilo k takej hmotnosti vôbec dopracovať?

Najprv som z 90 kilogramov pribral na 130 kg. Jednak zo sedavého zamestnania a keď už človek od seba odstaví šport, začne sa to na neho nabaľovať. S tým, že čím viac telo rastie, tým viac výživy, stravy si žiada. Došlo to do takého štádia, že po troch rokoch na kamióne som vážil 160 kg. Myslel som si, že je to môj strop, no nebolo to tak. Dostal som sa s váhou na maximum 192 kilogramov. Už som sám videl, že je čas niečo s tým urobiť, lebo v 52 rokoch by bolo dosť skoro ísť minimálne do dôchodku alebo, keď tak poviem, rovno až na cintorín.

Ako ste sa rozhodli svoje problémy riešiť?

Bariatrickou operáciou. Absolvoval som vyšetrenia, ktoré sú dosť rozsiahle, lebo niekedy trvajú aj pol roka, čo je dosť dlhá doba pre človeka, ktorý trpí obezitou, lebo za pol roka ho to môže aj znechutiť.

Ako ste sa dozvedeli o Nemocnici AGEL Košice-Šaca, že tu máte možnosť podstúpiť takú operáciu?

Najprv som absolvoval vyšetrenia v Banskej Bystrici, lenže som na internete čítal, že už aj v Košiciach je takáto možnosť a keďže Banská Bystrica je pre mňa dosť ďaleko, rozhodol som sa, že prídem do Košíc, čo vôbec neľutujem, lebo som sa stal úplne prvým pacientom na oddelení. Som vysoko spokojný s operáciou. Tu je výsledok.

Poviete nám, akú máte teraz váhu?

Momentálne mám 109 kilogramov. Z pôvodných 192 kg. Prvého októbra tomu boli presne dva roky.

Ako vyzerala vaša cesta, ktorou ste sa dostali k tejto, môžem povedať, vytúženej postave?

Ešte to nie je vytúžená postava. Bude vtedy, keď budem mať váhu okolo 85 kg. Vtedy budem spokojný. Ale spokojný som aj teraz, lebo vidím, že operácia priniesla svoj úžitok. Nie každý môže cvičiť. V prvom rade si to ale človek musí usporiadať v hlave, lebo musí vedieť, čo chce. Ja som chcel za každú cenu znížiť svoju váhu. A operácia mi to komu suprovo pomohla.

Čo bolo pre vás najťažšie? Usporiadať si to v hlave alebo samotná operácia či rekonvalescencia?

Povedal by som, že usporiadať v hlave. Človek musí byť presvedčený, že chce dačo so sebou urobiť. Že to chce zmeniť. Pokiaľ si to neusporiada, nerozhodne sa pre operáciu. Ísť na zákrok, že vás presvedčí niekto z rodiny... to potom nebude mať účinok, lebo po operácii žalúdka treba dodržiavať určité pravidlá, čo sa týka stravovania, a určité návyky si musí odpustiť. Nehovorím, že nejaké diéty, len sa musí naučiť päťkrát denne jesť, pomaly jesť a aj tí najväčší labužníci, ktorí majú radi sladké, musia obmedziť sladké na minimum. Nehovorím, že si nedám zákusok, ale oproti minulým rokom si ho dávam o 95 percent menej. Raz za čas si dám zákusok, raz za čas si dám aj džús, ale vtedy, keď tú energiu vydám. Keď viem, že môžem, že ma čaká práca alebo idem na bicykel, do záhrady, pokojne si dám aj jeden zákusok. Nič nie je zakázané, všetko je povolené, ale na všetko treba mieru.

Stravujete sa len takto? Podľa takého zdravého rozumu alebo vám jedálniček niekto nastavil?

Je veľa vecí, ktoré vám poradia – všeobecná lekárka, pán doktor, ktorý operuje, a vy si z toho musíte urobiť taký výber, čo chcete dodržiavať. Jedna vec je, že vám povedia, čo máte jesť, ale druhá vec, či to doma budete dodržiavať. Zas je to všetko o hlave. Ja som napríklad už dva roky nejedol chlieb. Jem mäso, zeleninu. Dva roky som nevypil pepsi, môj obľúbený nápoj. Nehovorím, že som si nedal aloe vera, deci alebo dva, ale obsah žalúdka už nepustí liter a pol.

Ako si spomínate na samotnú operáciu?

Bol som milo prekvapený, keď som prišiel sem, myslel som si, že každý sa bude na mňa pozerať tak, že som sa k tej operácii dožral, no boli ku mne milí, každý mi poradil, lebo vedeli, že to chcem zmeniť. Bol som prekvapený. Či to bol ten pán doktor, ktorý prišiel na operáciu, či námestník MUDr. Andrej Vrzgula, PhD. alebo MUDr. Martin Múdry. Ďalšia vec je aj to, keď pacient vidí, že sa nemá báť a vidí oporu u lekára. Rád sem prídem aj na kontrolu, lebo veľa vecí prekonzultujeme. Som veľmi spokojný, že som prišiel do Šace, mám to blízko a keď zdvihnem telefón, ešte sa mi nestalo, že by mi pán doktor Múdry nezdvihol alebo neodpísal. Lebo po operácii to nie je tak, že pooperujem žalúdok a tým sa to všetko skončilo, po operácii sa ten žalúdok musí zladiť s hlavou, lebo hlava je ešte naučená jesť veľa a žalúdok už toľko nechce. Skúste do 3 decového pohára naliať pol litra vody, čo bude.

Motivácia vám teda nechýbala, no dovolilo vám aj vaše telo plnohodnotne fungovať? Alebo ste sa zotavovali dlhšie?

Už dva týždne po operácii nastali veľké zmeny. Ľahšie sa mi chodilo, odpuchli mi nohy, už som videl výsledky a to ma motivovalo. Chcel som sa čím skôr dostať na optimálnu váhu. No z tej váhy, ktorú som mal, to už bola morbídna obezita, to nie je sranda. Zo 192 kilogramov sa dostať na takú váhu, ako som, a už som mal po päťdesiatke. Iné je chudnúť ešte do päťdesiatky, iné je ísť po 52. rokoch na operáciu. Som spokojný a ešte spokojnejší budem, keď už budem po operácii kože. Potom by som mohol povedať, že som na tom, čo som chcel.

Tá vás čaká kedy?

Dva a pol až tri roky po operácii žalúdka. Čiže sme sa s pánom doktorom dohodli, že na jar absolvujem vyšetrenia a mali by sme už urobiť aj operáciu kože. Ešte mi nestojí váha, ešte klesá, stále chudnem.

Ak to môžete porovnať, čo dokáže urobiť teraz a predtým vám morbídna obezita nedovoľovala?

Teraz nemám problém s chôdzou. Nie som už tak odkázaný na auto a veľa veci, ktoré som už fyzicky nevládal robiť, teraz zvládnem za hodinu. Tá operácia nie je prospešná len pre mňa, ale aj pre spoločnosť. Nemusí mi zdravotná poisťovňa dávať lieky, pre zamestnávateľa som činný, nemusím ísť do invalidného dôchodku, môžem si sadnúť na bicykel, môžem ísť plávať, kondícia sa mi zlepšila o 200 percent. Čím väčšia váha išla dole, tým lepšie sa mi pohybuje, ohýba, som pružnejší.

Čo by ste odkázali tým, ktorí tiež bojujú s výraznou nadváhou, no stále sú presvedčení o tom, že ešte je to dobré, chudnúť začnú od pondelka a majú problém začať meniť svoj život?

Viete, koľko pondelkov je v roku? Koľko pondelkov je v roku, toľkokrát si človek povie – začnem od pondelka. Človek sa v prvom rade musí rozhodnúť sám. Mám veľmi dobrú všeobecnú doktorku Šalamúnovú, ktorá veľa vecí so mnou prekonzultovala, poradila mi a ostala prekvapená, že ja, čo som sa bál ihly, som sa rozhodol pre operáciu. Teraz mi už odškrtávala tabletky a pobrala mi lieky, spreje na dýchanie. Sama povie, že je veľmi prekvapená, v akom štádiu sa dá pomôcť aj operačne. Lebo, opakujem, nie každý môže prísť do fitneska a trhať činky.

Niektorí sa možno aj hanbia.

Tu nejde o to. Keby som sa hanbil ja, tak sa nepostavím pred kameru. Mne pomohli a ľudia nech sa na mne poučia, že sa to dá. Aby som bol pre nich nie príkladom, ale ponaučením, že je najvyšší čas dačo s tou váhou urobiť, aby už nebolo neskoro. Lebo potom, keď prídu infarkty, mozgové príhody... už to je ťažko. Keby som sa mal teraz rozhodnúť, rozhodnem sa o dva roky skôr. Nečakám do 192 kg. To už bolo neskutočné. Pritom som do 42. rokov hrával futbal, behal som maratón.

A čo hovoria doma na takúto premenu?

Manželka hovorila, že za chvíľu bude musieť na mňa dávať pozor. Že po plastickej operácii mi bude musieť dať aj pípatko, že kade sa pohybujem. Srandujem. Každý je spokojný, lebo každý sa bál, čo bude zajtra, ak by sa mi dačo stalo. Báli sa deti aj manželka. A aj ja sám som sa bál. Keď som sa postavil na váhu, mal som v ten moment zlosť. Len hlad je niekedy silnejší. Veľké telo si pýta veľké porcie. Keď mi niekto povie, že to nie je pravda, neverím mu. Svojím som si prešiel. Som veľký gurmán, ale aj taký gurmán, ako ja, zistí, že môže jesť päťkrát denne, môže zjesť všetko, ale v malých množstvách. Kto chce schudnúť, je ideálne mať psíka, lebo psík je veľmi dobrý tréner.

Môžete s odstupom času zhodnotiť, že ste dostali druhú šancu na život?

Už som ťažko dýchal, používal som spreje, každý si myslel, že mám astmu, proste, bol som medzi ARO-m a cintorínom, už som nevládal, telo chcelo dačo zmeniť, ale váha nedovolila pohybovať sa. Už som sám cítil, že bez operácie sa možno nedožijem roku 2020, teraz som tu.

Takže okrem svadby je to vaše najlepšie rozhodnutie?

Po svadbe najlepšie rozhodnutie. Tak, ako ste povedali.