O nemocnici

18.6.2021

Asi nikto z nás si pred viac ako rokom, keď sme na Slovensku zaznamenali prvý prípad ochorenia COVID-19, nedokázal predstaviť, čo všetko budeme musieť v súvislosti s koronavírusom podstúpiť a ako dlho to bude trvať. Strach z ochorenia, strata sociálnych kontaktov, obmedzenia, neustále sa meniace opatrenia, dlhodobá nedostupnosť dovtedy bežných vecí a služieb. Ak by nám predtým niekto povedal, že naše deti sa budú celý rok učiť z domu, vnúčatá nebudú môcť navštevovať starých rodičov a do prírody budeme potrebovať test, ťažko by sme mu uverili. Každý z nás sa so situáciou musel vysporiadať. Niekomu sa to darilo lepšie, inému ťažšie, no skúsenosť, ktorou sme prešli a ktorej ešte stále čelíme, nás všetkých ovplyvnila. O dopade koronavírusu na naše duševné zdravie hovorí klinická psychologička Nemocnice AGEL Košice-Šaca PhDr. Mária Humeníková.

V súvislosti s ochorením COVID-19 sa najčastejšie rieši téma liečby, prevencie, očkovania a ekonomických následkov. Už menej sa hovorí o dopade tejto situácie na duševné zdravie ľudí. Ako by ste opísali vplyv koronavírusu na našu psychiku?

Epidémia koronavírusu nás zastihla už v nejakom rozpoložení. Každého jednotlivca vo vlastnom životnom príbehu. Niektorí sme mali problémy už predtým, ale samotná epidémia spôsobila to, že ľudia boli nútení deliť sa o spoločné priestory, viacerí členovia domácnosti trávili 24 hodín denne v malom byte, z čoho vznikali napätia a eskalujúce problémy. Na druhej strane boli izolovaní jednotlivci, ktorí sa naopak nevedeli žiadneho kontaktu domôcť. Napríklad taký senior žijúci v paneláku, ktorý slabšie počuje si pustí televízor, kde vidí reportérov s rúškami a nevie ani odčítať, čo tí ľudia hovoria. Rastie u neho ďalšia frustrácia, pričom môže zažívať stavy až na zbláznenie.

S akými ťažkosťami a na Vás klienti obracajú?

Povedala by som, že najčastejšie prichádzajú s takzvanými úzkostnými stavmi v rôznej miere. Od jemnejších prejavov až po záchvatovité panické ataky, teda masívnu úzkosť, ktorá človeka pohltí.

Ako sa tieto psychické stavy prejavujú?

Úzkosť ako taká je pomerne nepríjemný, ale normálny emocionálny stav. Keď ho zažívame v malej miere je to prijateľná skúsenosť. Ak sa však vyskytuje príliš často, alebo vlna úzkosti trvá príliš dlho, prípadne je prílišnej intenzity, je to už problém, ktorý je potrebné riešiť. Úzkosť je emocionálny stav, ktorý má aj svoju odozvu v tele. Nikdy nezažívame len emóciu, ale máme nejakú myšlienku, obvykle spojenú s obavou. Napríklad sa niečoho zľakneme a s tým máme spojenú emóciu úzkosti, ktorá vyvoláva aj určité pochody v tele. Úzkosť zažívame, ak sa cítime byť niečím ohrozený.  Niekto sa zľakne, keď ho pichne pri srdci, alebo cíti tlaky na hrudi. Naskočí mu katastrofická myšlienka, že má infarkt a začne ju rozvíjať. Keď autonómny nervový systém vyhodnotí situáciu ako nebezpečnú, základnou reakciou u ľudí v ohrození je útek alebo útok. K tomu organizmus potrebuje preskupiť energiu, preto nám srdce začne biť rýchlejšie a zmení sa prietok krvi. Krv smeruje do orgánov veľkých svalov, aby sme vládali utekať alebo útočiť, teda prekrvujú sa najmä stehná a bicepsy. A naopak, krv odchádza z menej potrebných oblastí, teda z tváre, preto zbledneme. Môže sa dostaviť mravčenie v končatinách, kedy sa ľudia zľaknú ešte viac, pretože si myslia, že ide o neurologický problém alebo postupujúci infarkt. Vypína sa trávenie, prestávajú sa prekrvovať tráviace orgány. Ak k tomu ešte zrýchlime dýchanie, lebo sa nám zdá, že máme málo kyslíka, tak spôsobíme zrýchlenie odchodu krvi z hlavy, máme pocit závrate, mihanie pred očami a zdá sa nám, že odpadneme. Sú to v podstate telesné príznaky, preto mnohí ľudia zistia, že trpia úzkosťami až potom, ako ich párkrát z práce odvezie sanitka alebo absolvujú návštevu urgentného príjmu. Veľakrát ich to pred nemocnicou prejde. Nielen laici, ani odborníci, ktorý zažijú panický atak prvýkrát, nevedia vyhodnotiť, či ide o úzkosť alebo infarkt. Sú to veľmi nepríjemné telesné stavy na úrovni nášho organizmu, nielen psychiky.

Dalo by sa teda povedať, že človek so začínajúcimi psychickými ťažkosťami si ich zo začiatku ani neuvedomuje? Vníma iba fyzické prejavy svojho tela a nevie si to spojiť s tým, že psychika s niečím pracuje?

Pri panickej úzkosti áno. Ľudí na ňu naozaj môže upozorniť až telo tým, že ich „zastaví.“ Sústredia pozornosť na telo, pretože v ňom odrazu prežívajú veľké nepohodlie. Na začiatku sa boja, že ide o telesné ochorenie, choré srdce alebo vážny neurologický problém. Najprv sa preto obracajú na lekárov, ktorí preverujú ich fyzický stav. Ak sa nič nenájde, obvykle im odporučia aj návštevu psychológa.

Ak sa takýto pacient dostane do Vašej ambulancie ako hľadáte príčinu vzniku týchto prejavov?

U každého úplne inak. Ak už klient vie, že netrpí žiadnym telesným ochorením, je dôležité, aby porozumel tomu, čo sa v jeho tele deje. Že príznaky, ktoré má si nenahovára a sú úplne normálne, pretože byť v úzkosti je bežným prejavom v prípade, že sme v ohrození. Práve ten stav nás má z ohrozenia vyviesť. Ak sa však úzkosť prejavuje v situáciách, kedy nám nie je vôbec nápomocná, skôr nás zaťažuje alebo paralyzuje, vtedy nám prekáža. Už samotné porozumenie mechanizmu toho, čo s čím súvisí a ako vieme myšlienkou ovplyvniť svoj emocionálny stav a zároveň stav celého nášho organizmu, môžu pomôcť úzkosť znížiť. Jedna vec je naučiť sa prvú pomoc, teda ako zvládnuť moment, keď sa úzkosť dostaví a druhá vec je hľadať príčiny jej vzniku. Obvykle nás úzkosť upozorňuje, že nežijeme v súlade s vlastnými potrebami. Potom následne s klientmi už konkrétne hľadáme, čo potrebujú, kde by chceli byť a kde reálne sú.

V súvislosti s koronavírusom sme všetci museli akceptovať opatrenia, ktoré asi väčšine z nás nevyhovovali. Čo teda robiť v prípade keď nevieme odstrániť príčiny, ktoré nám spôsobujú nepríjemné psychické stavy?

Niekto pekne povedal, že keď nevieme zmeniť okolnosti, mali by sme zmeniť postoj k týmto okolnostiam. Mnohí z nás boli odstrihnutí od zdrojov svojej radosti. Nemohli sme sa stretávať s priateľmi, čo je pre mnohých, najmä pre extrovertov zdrojom sily a radosti. Na druhej strane treba hľadať možnosti, čo iné nám vie priniesť obnovu síl. Každý sme v tom iný. Niekomu vyhovuje ticho a pokoj, inému počúvanie hudby alebo prechádzka. Pohyb je veľmi dôležitý a myslím si, že asi nič múdrejšie, ako odporučiť pohyb vonku, nevymyslíme. Aj obyčajná chôdza, ktorá je pre človeka tým najprirodzenejším pohybom dokáže robiť divy, ak je prirodzenou súčasťou života.

Ako teda prebieha liečba pacientov, respektíve odstraňovanie psychických následkov dopadu koronavírusu?

Ak sú zaťažujúce práve úzkosti, je dôležité naučiť sa ich zvládať, keď to na nás príde. Existujú relaxačné cvičenia a dýchacie techniky, ktoré dokážu jednoduchým spôsobom navodiť iný stav organizmu a tým pádom dospieť k upokojeniu. To je základná prvá pomoc - porozumieť mechanizmu, čo sa deje aj ako do neho viem vstúpiť, či už zmenou myšlienok alebo zmenou dýchania. Keď rozvíjame katastrofickú myšlienku, organizmus sa začne mobilizovať, čo môže byť telesne dosť nepríjemné. Dôležité je preto naučiť sa negatívnu emóciu vymeniť za neutrálnu. Keď ma pichne v hlave, nemusím si hneď povedať, že tam mám nádor. Treba si uvedomiť, že som unavená, vyložiť si nohy na stoličku a chvíľu si oddýchnuť, pretože keď budeme rozvíjať prvú negatívnu myšlienku, úzkosť bude narastať.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa obávajú vyhľadať odbornú pomoc a so svojimi psychickými problémami sa trápia sami?

Asi by som im len poradila, aby sa netrápili sami. Obrátiť sa na odborníka naozaj nie je hanba. Žijeme v dobe, ktorá je náročná na psychiku. Sme pod tlakom a obklopení množstvom informácií. Mnohé si vieme dohľadať svojpomocne na internete, ale niekedy je dobré nezostať na problém sám. Mať niekoho, kto nám pomôže selektovať informácie. Chcela by som povzbudiť ľudí, aby sa nehanbili. To, že vyhľadám pomoc odborníka je prejavom toho, že sa o seba viem postarať.