O nemocnici

18.11.2021

Vo Vakcinačnom centre Nemocnice AGEL Košice-Šaca na Poliklinike VA U. S. Steel, v ktorom od jeho spustenia podali takmer 32 000 dávok, očkujú záujemcov aj lekári MUDr. Zdeněk a Adriána Jarolímkovci, ktorí sú denne konfrontovaní pandémiou koronavírusu, jej následkami, smutnými ľudskými príbehmi a strachom. Manželia sa v nasledujúcom otvorenom rozhovore podelili o svoje skúsenosti, vysvetlili, prečo sa dali zaočkovať a zároveň v ňom sprostredkovali posolstvo pre ľudí, ktorí majú obavy a vakcíne sa vyhýbajú.

Kedy ste začali s očkovaním vo Vakcinačnom centre Nemocnice AGEL Košice-Šaca?

Adriána: Aktívne participovať na vakcinácii bežných občanov sme začali niekedy v polovici marca 2021. Prvé očkovania našich zamestnancov sme ale už mali za sebou. Bolo to vzrušujúce obdobie. Všetci sme túto vakcínu netrpezlivo očakávali. Celé sviatky sme strávili študovaním rôznych článkov, vyjadrení odborných spoločností - domácich aj zahraničných. Pozerali sme všetky webináre, ktoré sa touto témou zaoberali. Po nociach sme čítali diskusné fóra a študovali. Vakcíny so sebou niesli akýsi prísľub lepších zajtrajškov a my sme sa ich nevedeli dočkať.

Zdeněk: Ja si pamätám, ako sme sa dozvedeli, že v našej nemocnici bude k dispozícii očkovacia látka Comirnaty od konzorcia Pfizer/BioNTech. Po dlhom študovaní mal nastať konečne ten deň D. Musím sa priznať, že sme toho v noci, od nervozity, veľa nenaspali (smiech). Prvých pár pacientov bolo náročných, no potom to všetko „šľapalo ako hodinky.“ Musím povedať, že bežný človek si pravdepodobne neuvedomuje, koľko námahy a aké množstvo ľudí stojí za rozbehnutím takéhoto projektu. Týmto by som chcel vyzdvihnúť prácu nielen našich pani sestričiek a vedenia spoločnosti, ale najmä informatikov a technickú podporu, bez ktorých by sme vakcinačné centrum nikdy nemohli rozbehnúť.

Aké boli vaše prvé skúsenosti po pár dňoch, odkedy sa začalo vakcinovať?

Adriána: Naše prvotné nadšenie sa začalo premieňať na zúfalstvo z nedostatku vakcín. Boli presne stanovené kritériá a počty ľudí, ktorým sme ich mohli poskytnúť a ktorí museli čakať, kým na nich príde rada. Prichádzalo veľké množstvo starších občanov, ktorí nám so smútkom a slzami v očiach rozprávali o svojich manželoch, manželkách, kamarátoch, susedoch a dokonca ich deťoch, ktoré sa vakcíny už nedožili a zomreli na následky ochorenia COVID-19. Nikdy nezabudnem na milého staršieho pána, ktorý sa nám z ničoho nič rozplakal a povedal, že pred týždňom pochoval manželku, ktorá v nemocnici boj s touto zákernou chorobou prehrala. Pani sestričky v tom celom hrali veľmi významnú úlohu, museli sa zo dňa na deň stať ostrieľanými psychológmi, diplomatmi a vlastne všetkým, čo daný pacient v tom okamihu potreboval. A, samozrejme, to najdôležitejšie, museli mať nervy z ocele.

Z vášho pohľadu, prečo je očkovanie prínosom?

Zdeněk: Každý občan by si mal uvedomiť, že kapacity našich nemocníc a hlavne akútnych lôžok nie sú nafukovacie. Ak sa niekto dobrovoľne rozhodne neočkovať sa, berie na seba dobrovoľne riziko ťažkého priebehu a s ním spojenú hospitalizáciu na jednom z našich reprofilizovaných oddelení. Tieto reprofilizované oddelenia sú už teraz naplnené a opäť sa dostávame do situácie, kedy pacienti v ťažkých stavoch s potrebou high flow oxygenoterapie alebo umelej pľúcnej ventilácie prevyšujú kapacity našich prístrojov. Neočkovať sa je ako „ruská ruleta“ a nikdy neviete, kedy vás vaše rozhodnutie dobehne.

Adriána: Na vymenovanie prínosov očkovania ako takého by sme tu boli, pravdepodobne, ešte veľmi dlhú dobu. Stále musíme mať na pamäti, že vďaka nemu naše deti neumierajú a nemajú trvalé následky po ochoreniach ako čierny kašeľ, osýpky, poliomyelitída (pozn. prenosná detská obrna) a iné. Naša pamäť je ale príliš krátka a získali sme akýsi falošný pocit bezpečia a myslíme si, že tieto ochorenia pre nás nepredstavujú žiadne riziko. A tak posledné roky vidíme opätovný nárast počtu ochorení, ktoré sme povinným očkovaním takmer úplne eradikovali. V dnešnej dobe, bohužiaľ, krik pár pomýlených ľudí dokáže prehlušiť všetky rozumné argumenty a prínosy, ktoré pozorujeme na našej spoločnosti, a tak sa rútime do dôb, kedy boli okrem vojen a prírodných katastrof najčastejšími príčinami smrti človeka infekčné choroby.

Čoho sa ľudia najviac obávajú pred podaním vakcíny?

Zdeněk: Je to hlavne strach z neznáma. Ľudia sa obávajú závažných vedľajších účinkov vakcín, väčšinou ich ani konkrétne nevedia definovať. Starší občania sa obávajú zhoršenia chronických ochorení, no práve kvôli ich ochoreniam majú vysokú šancu, že ochorenie COVID-19 u nich bude prebiehať ťažšie, a tak práve preto boli a sú prednostne očkovaní. Mladšie vekové kategórie sa obávajú o poruchy plodnosti, neskorých následkov očkovania a iných rôznych vecí, ktoré sa dočítali na internete. Žiadna z týchto obáv sa ale nezakladá na reálnom podklade. Ovládanie ľudí strachom a podnecovať v nich nenávisť a agresivitu nie je fenoménom dnešnej doby. Bolo to s nami od nepamäti. No dnešný svet sociálnych sietí to doviedol do dokonalosti.

Stretávate sa aj so závažnejšími reakciami tela na očkovanie?

Zdeněk: So závažnými reakciami po očkovaní sme sa nestretli. Je bežné čakať po očkovaní bolesti v oblasti vpichu, malátnosť, u niekoho sa môžu na deň až dva objaviť teploty. Nie je to ale nič v porovnaní s tým, akú ochranu nám táto vakcína poskytuje.

Spomínate si aj na nejakú milú, úsmevnú príhodu z Vakcinačného centra?

Adriána: Naposledy mi do ordinácie vkráčala, vlastne vletela, 93-ročná pani, ktorá sa svižne vyzliekla, nastavila ramienko a poháňala nás so slovami, že toho ešte musí na dvore veľa stihnúť a nech jej teda tú 3. dávku vpichneme. Po zaočkovaní z ordinácie odkráčala takým svižným krokom, že jej jej vnučka ledva stačila. Je úžasné vidieť vitálnosť aj v takom veku. Veľa mladých by si od tejto pani mohlo brať príklad.

Napadne vám aj nejaký pacientsky príbeh, na ktorý by ste chceli upozorniť? 

Adriána: Ja, osobne, by som asi chcela najviac upozorniť a apelovať na ľudí, aby v dnešnej ťažkej dobe neboli na seba zlí a snažili sa pomáhať si navzájom. Príkladom nám môžu slúžiť dve situácie, ktoré som v našom vakcinačnom centre zažila. Prvým bol postarší pán po deväťdesiatke, ktorého rodina odmietla priniesť do očkovacieho centra, pretože neveria očkovaniu. Starý pán vstával skoro ráno, aby sa k nám po niekoľkých hodinách strávených v autobusoch a na staniciach konečne dostal. Opačným prípadom bol pán, ktorý si v práci zobral dva dni voľna a priviezol na očkovanie všetkých svojich starších príbuzných, ktorí by sa za normálnych okolnosti nedokázali sami na očkovanie prepraviť. Chcela by som týmto upozorniť najmä na krehkosť seniorov, na ktorú poniektorí z nás zabúdajú. Venovali nám svoju lásku, čas, starali sa o nás a my by sme sa im to mali snažiť vynahradiť.

Komu by ste očkovanie odporúčali?

Zdeněk: Všetkým. Najmä starším pacientom s chronickými ochoreniami, ktorí sú pri tejto chorobe priamo ohrození na živote. Nie je argumentom, že je človek mladý a zdravý. Všetci máme starých rodičov, rodičov, susedov, kamarátov, ktorým týmto rozhodnutím v konečnom dôsledku ublížime viac, ako sami sebe. Denne sa stretávame s príkladmi, kedy babku, ktorá nebola očkovaná, pretože nikam nechodí, nakazil vnuk, ktorý nebol očkovaný, pretože je predsa mladý a zdravý. Pán sa nakazil od kamaráta, obaja sa nedali očkovať, pretože sú predsa mladí a zdraví, jeden z nich u nás skončil v nemocnici. Matka, ktorá sa bála očkovať, pretože mala strach z dlhodobých následkov očkovania, zomrela a spravila polovičné siroty zo štyroch svojich detí. Tragických príbehov nezmyselne vyhasnutých ľudských životov je tu nespočetné množstvo. A tak je odpoveď na otázku jasná - očkovanie je tu pre nás všetkých.

Prečo ste sa vy osobne dali zaočkovať?

Adriána: Od začiatku bol mojím hlavným dôvodom rešpekt z ochorenia COVID-19. V nemocnici som každý deň naživo videla nevyspytateľnosť ochorenia, ako rýchlo a nemilosrdne vie útočiť. A vzhľadom na fakt, že sme sa obaja s manželom stretávali denne s covid pozitívnymi pacientmi, sme nechceli riskovať svoje zdravie alebo zdravie našich príbuzných. Musím ale povedať, že sme sa do toho nevrhli bez premýšľania. Problematikou očkovania a vakcín samotných sme sa zaoberali a vzali sme to zodpovedne. Preštudovali sme všetky v tej dobe dostupné odborné články a vyjadrenia odborníkov v danej oblasti. Nakoniec sme sa bez strachu zaočkovali a taktiež potom celá naša rodina.

Zdeněk: Obaja pracujeme v rizikovom prostredí. To bol prvý z dôvodov, ktorý ma viedol k očkovaniu. Nebol ale jediný. Žijeme vo vyspelej spoločnosti, ktorá vďačí za svoju terajšiu podobu hlavne vede a výskumu. Rovnakej vede a výskumu, vďaka ktorým sme dokázali vyvinúť vakcíny a zbaviť sa početných infekčných ochorení, ktoré sužovali ľudstvo. Prečo im nedokážeme všetci dôverovať aj v tejto situácii? 

Čo by ste chceli odkázať ľuďom, ktorí sa boja prísť do vakcinačného centra, resp. očkovanie odkladajú alebo stále váhajú, či ho absolvovať?

Adriána: Aby nám dôverovali. Problematika očkovania je naozaj veľmi zložitá a argumenty proti očkovaniu, hocijako logické sa na prvý pohľad zdajú, nedokáže bežný laik tak ľahko kriticky zhodnotiť a posúdiť ich pravdivosť či nepravdivosť. K tomu sa pridajú dve-tri „zaručene pravdivé“ príhody suseda z vedľajšej ulice, pár „zaručene overených“ viet na sociálnych sieťach, ktoré odhaľujú sprisahania páchané na bežných ľuďoch, a semienko pochybností je zasiate. To je pravidelne zalievané strachom šíreným na sociálnych sieťach. Najradšej by som si s týmito ľuďmi sadla a v pokoji by som im problematiku očkovania vysvetlila. Ukázala im, že sa nemajú čoho báť a fakt, že sa takýmto efektívnym spôsobom dokážeme brániť, je fantastický. Žiaľ, toto ale nie je možné, a tak mi zostáva iba apelovať, aby nám dôverovali a dobre si overovali informácie, ktoré sa k nim dostanú.  

Zdeněk: Obaja sa s týmto fenoménom stretávame dennodenne. Pacienti na moju otázku, čoho sa vlastne konkrétne boja, odpovedajú, že vlastne ani nevedia, prípadne sa obávajú nežiadúcich účinkov vakcíny. Ale nežiadúce účinky dobre poznáme a poznáme aj ich frekvenciu, s akou sa objavujú. Medzi bežné patria napríklad bolesť v oblasti vpichu, teploty, malátnosť. Ale pokiaľ ja vírus SARS-CoV-2 laicky povedané nechytím a nezistím, aký vplyv to môže mať na moje zdravie a zdravie ľudí, s ktorými zdieľam spoločnú domácnosť, s ktorými sa navštevujeme, je predčasné vyjadrovať sa o tejto chorobe ako o ľahkej viróze. Nikto dopredu nevieme povedať, aký ťažký priebeh tejto choroby budeme mať. A ak ľudí desí viac predstava ľahko zvýšenej teploty a bolesť ramena po dobu dvoch dní a nedesia sa predstavy preplnenej nemocnice, dusiacich sa ľudí, ktorým už nikto nedokáže pomôcť, potom už naozaj neviem, čo dodať. 

V Nemocnici AGEL Košice-Šaca pracujete už viac než rok, aké sú vaše skúsenosti? Prečo ste si vybrali práve toto zdravotnícke zariadenie?

Adriána: Obaja sme študovali v zahraničí a Nemocnicu AGEL Košice-Šaca sme si vybrali najmä vďaka skvelej skúsenosti z povinných letných praxí, ktoré sme tu absolvovali. A som veľmi šťastná, že po viac ako roku môžem spokojne prehlásiť, že som sa rozhodla správne. Za ten čas som spoznala veľa skvelých ľudí, nadobudla nové priateľstvá a, čo je pre mladého lekára základ, vždy som sa mala na koho obrátiť. A tým myslím nielen na skvelých kolegov v radoch lekárov a sestričiek, ale aj v otázkach personálnych, administratívnych či technických. Pre mňa je najdôležitejším faktorom dobrá a priateľská atmosféra na pracovisku, ktorú som tu našla.

Zdeněk: Na konci svojho štúdia som nemal predstavu, v akom meste by som chcel zakotviť. Ani v najdivokejších snoch by mi nenapadlo, že to budú práve Košice, kde sa usadím (smiech). Moja priateľka, dnes už manželka, sa veľmi chcela vrátiť domov, na Slovensko. Absolvovali sme spolu už spomínané letné praxe, neskôr stáže na rôznych oddeleniach a veľmi sa mi tu zapáčilo. Spočiatku mi robila problém hlavne písaná forma slovenského jazyka, ale nakoniec som to spolu so slovami „guľôčka, jamôčka, žriebä“ zvládol. Po období, počas ktorého tu pracujem, som nesmierne rád, že som dostal šancu pracovať práve v Nemocnici AGEL Košice-Šaca na Klinike muskuloskeletálnej a športovej medicíny. Stretol som veľké množstvo úžasných ľudí, ktorí mi vždy boli nápomocní a aktuálne si bez nich prácu už ani neviem predstaviť.

V súkromí ste manželmi. Ako sa vám spolu pracuje? 

Adriána: Za seba môžem pokojne povedať, že nič lepšie som si v živote ani nemohla priať. So Zdeňkom sme spolužiakmi už od vysokej školy, a tak sme boli zvyknutí tráviť spolu čas takpovediac 24 hodín denne. Nikdy nám to nevadilo, skôr by som povedala, že nás to tešilo. A tak sme sa o možnosť tráviť spolu čo najviac času nechceli pripraviť ani v práci. Obory, ktoré sme si vybrali, sú odlišné, no paradoxne nás toto obdobie spája, vzhľadom na fakt, že sme boli obaja zapojení do služieb v MOM, očkovacom centre či služieb na reprofilizovaných oddeleniach našej nemocnice.

Zdeněk: Pracuje sa nám spolu veľmi dobre. S manželkou máme spoločné názory a pohľad na svet, vždy spolu ťaháme za jeden koniec, a to je základom šťastia. Mať po boku niekoho, s kým sa spoločne dopĺňate a ste spolu v tom povestnom dobrom aj zlom, je ten najkrajší pocit, ktorý prajem zažiť každému.