Logo

PARTNER VÁŠHO ZDRAVIASme súčasťou skupiny AGEL, najväčšieho súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v strednej Európe.

KLIENTSKE CENTRUM

Tel: 055 / 7234 111
Fax: 055 / 7234 444 [email protected]

O nemocnici

Vedúca sestra Zuzana Krasnecová po 40. rokoch na „ARO“: ,,Už si ani neviem predstaviť, že by som robila niečo iné“

21.4.2023

Na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) pracuje dohromady už štyri desaťročia. Napriek tomu, že Mgr. Zuzana Krasnecová sa v práci denne stretáva s ťažkými prípadmi, aj vďaka nej panuje na pracovisku príjemná atmosféra. Zodpovedná a obetavá zamestnankyňa Nemocnice AGEL Košice-Šaca je tak príkladom pre mnohých. Vedúca sestra, ktorej nechýba ľudskosť a empatia, sa pritom vôbec neplánovala zamestnať v zdravotníckom zariadení.

Mgr. Zuzana Krasnecová túžila pracovať v jasliach ako detská sestra, a preto potrebovala nastúpiť na strednú zdravotnú školu. Na tú ju síce prijali, ale na iný odbor, a tak svoje štúdium ukončila so zameraním všeobecná sestra. „Po skončení školy som nastúpila pracovať do Fakultnej nemocnice v Košiciach, ktorú otvárali v roku 1982. Od samého začiatku som pôsobila len na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, vtedy sa to volalo resuscitačné oddelenie, kam som sa dostala taktiež náhodou. Známa mi povedala, že na oddelení potrebujú sestry a bez toho, aby som vedela, do čoho vlastne idem, som tam nastúpila. Vo Fakultnej nemocnici som napokon pracovala 23 rokov, potom som prestúpila do VÚSCH ako anestéziologická, neskôr ako staničná sestra. Napokon som sa zamestnala v Nemocnici AGEL Košice-Šaca, kde som už desať rokov. Dohromady pracujem na „ARE“ už 40 rokov. Či je to ťažké? Každé oddelenie má svoje špecifiká, ale neviem to porovnať, iné som nezažila. „ARO“ mi sadlo a už si ani neviem predstaviť, že by som robila niečo iné,“ prezradila vedúca sestra, ktorá je súčasťou šačianskeho zdravotníckeho zariadenia od roku 2013. Na otázku, čo sa od jej začiatkov v zdravotníctve zmenilo, odpovedala bez váhania. Krasnecová uznala, že pribudlo veľa administratívy. „Práca je tá istá, stále bola a je fyzicky i psychicky náročná, navyše máme veľa nového prístrojového vybavenia. Zmenilo sa aj správanie pacientov. Vidieť, že majú lepšie právne povedomie. Vedia, na čo majú nárok,“ zamyslela sa pani Zuzana, ktorá si netrúfla odhadnúť, koľko ľudí pomáhala ošetrovať.

„Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny je také oddelenie, na ktoré pacient najradšej zabudne. Na to, že tu niekedy vôbec bol. Navyše, od nás ešte odchádzajú na doliečenie a tým pádom strácame spätnú väzbu. Niekedy sa stane, že sa príde rodinný príslušník poďakovať. K ťažkým dňom patria tie, kedy vidíme, že pacientovi už nemôžeme pomôcť, hoci by sme veľmi chceli. Bez ohľadu na to, či je mladý alebo starý, stále máme pocit, že by sme ešte niečo mohli urobiť, a to aj napriek tomu, že situácia sa už nedá zmeniť,“ uviedla Z. Krasnecová, ktorá často spomína na obdobie, kedy ešte nefungovalo samostatné detské „ARO“ a poskytovali zdravotnú starostlivosť aj detským pacientom. „Najkrajšie bolo, keď sme u nich zaznamenali akýkoľvek progres. Vedeli sme, že naša práca má obrovský význam, keď sme dieťaťu pomohli a odchádzalo od nás do domácej starostlivosti.“

Bohužiaľ, v práci sa stretáva aj so smrťou. Napriek tomu, že ide o neoddeliteľnú súčasť života a jej povolania, ani po štyridsiatich rokoch si na to nedokáže zvyknúť. „Stále je to ťažké. Každý takýto moment zanechá stopu, je to ťažké. Človek ale musí mať aj radosti v živote, nejaký relax, nedá sa žiť len prácou. Tým, že je psychicky tak veľmi náročná, je dôležité vedieť sa odreagovať, zabudnúť, zresetovať, inak by to nešlo. Ja milujem záhradku a moju chalupu,“ vymenovala zdravotníčka. Ako prezradila, v časoch, keď začínala, prevládal úzus, že na „ARE“ by sa nemalo pracovať dlhšie, ako päť rokov, maximálne osem, pretože konfrontácia s ťažkými stavmi poznačí človeka, aj keď to nevníma.  „Mala som kolegyne, ktoré vyhoreli a nedokázali pracovať ďalej. Mali pocit, že ich práca k ničomu nevedie, že každý aj tak skončí zle... Veľakrát sa stane, že tu máme plné oddelenie pacientov, ktorí majú len veľmi malú pravdepodobnosť, že sa z toho dostanú. Napriek tomu sa im prihovárame, aby cítili, že sme tu pre nich. Ako som to zvládla ja? Neviem. Človek musí byť silný. Nielen v práci, ale aj v súkromnom živote. Starších pacientov beriete ako svojich rodičov, mladých vnímate ako svoje deti. Osobnostne dozrievate. Je to také, ako sa hovorí: čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ myslí si Krasnecová.

Spolu so svojimi kolegami vychádza veľmi dobre. Ako uviedla, na oddelení si vytvárajú ústretové prostredie a správajú sa k sebe slušne. „Nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať toho druhého. Kolektív hrá veľkú rolu. Vďaka tomu sme zvládli aj obdobie pandémie COVID-19. Aj keď to bola pre nás nová situácia, tým, že tu máme služobne staršie kolegyne, ktoré majú niekoľkoročné skúsenosti, bolo to celkom iné,“ dodala sestra, ktorá začiatkom roka 2023 dovŕšila svoje životné jubileum. Okrúhlu 60. oslávila nielen v kruhu rodiny, ale aj v práci. „Bola som milo prekvapená, že mi blahoželali nielen kolegovia, ale aj vedenie. Keď sa človek dostane do môjho veku, bilancuje často. Zo žiadneho z predchádzajúcich pracovísk som neodišla v zlom. Každému sa môžem pozrieť do očí a toto je dôležité.“

Späť