O nemocnici

9.6.2023

Pred očami verejnosti sú ukryté a poďakovania od pacientov sa im dostane len málokedy. Ich práca je pritom nesmierne dôležitá a vyžaduje špecifické zručnosti. Na operačnej sále sú dôležitým členom tímu. Zabezpečujú prípravu operácie a asistujú pri chirurgických zákrokoch. O špecifickej práci, ktorá vyžaduje vysoké nároky ako po stránke profesionálnej, tak aj psychickej, fyzickej a emocionálnej, sme sa zhovárali s vedúcou sestrou Operačného centra Nemocnice AGEL Košice-Šaca Mgr. Petrou Gašparovou a sestrou inštrumentárkou Máriou Groszmannovou.

Bolo rozhodnutie pracovať v zdravotníctve jednoznačnou voľbou, keď ste uvažovali o svojej budúcnosti?

Mgr. Petra Gašparová: Určite. Síce mi veľmi dobre šla aj matematika a pani učiteľka presviedčala rodičov, aby som sa jej venovala. Ja som však mala jasno v tom, čo chcem robiť. Zdravotníctvo bolo jednoznačnou voľbou.

Mária Groszmannová: Bývali sme v malom meste a v tom čase nebol veľký výber škôl. Okrem zdravotníctva do úvahy pripadali ešte hotelová a ekonomická škola, ale papiere ma nikdy nebavili. Rodičia boli s mojím rozhodnutím spokojní, keďže povolanie sestry bolo v rodine veľmi vítané.

Kde ste študovali a čo si myslíte o dnešných možnostiach pre mladých ľudí zaujímajúcich sa o odbor zdravotníctva?

Mgr. Petra Gašparová: Študovala som na Strednej zdravotníckej škole v Košiciach odbor detská sestra.

V súčasnosti je citeľný nedostatok inštrumentárok. Študenti sa počas svojej praxe na operačné sály nedostanú. A je to škoda, pretože nemajú možnosť spoznať tento odbor a zistiť, že je to veľmi zaujímavá práca. Možno aj preto je inštrumentárok tak málo.

Mária Groszmannová: Navštevovala som Strednú zdravotnícku školu v Prešove. V minulosti zdravotné školy poskytovali kvalitné vzdelávanie na veľmi vysokej úrovni. Je škoda, že sa koncepcia vzdelávania zdravotníckych pracovníkov zmenila.

Mali ste už na začiatku konkrétnu predstavu o tom, kde v zdravotníctve sa chcete uplatniť?

Mgr. Petra Gašparová: Vedela som, že chcem pracovať na náročnom oddelení, teda takom, kde sa zachraňujú životy a nie je núdza o adrenalín.

Mária Groszmannová: Zo začiatku som nemala konkrétnu predstavu. V treťom ročníku štúdia bola pre mňa veľkou inšpiráciou odborná prax, ktorú som absolvovala na oddelení chirurgie. Mala som príležitosť dostať sa aj na operačnú sálu, kde sa mi veľmi zapáčila práca inštrumentárky. Vtedy prišlo  rozhodnutie orientovať sa týmto smerom.

Akými oddeleniami ste si prešli predtým, než ste definitívne zakotvili na operačných sálach?

Mgr. Petra Gašparová: Začínala som na Klinike úrazovej chirurgie, kde som nastúpila hneď po škole. Na operačné sály som sa chcela dostať čo najskôr, boli na to prísne kritériá. Pred nástupom do Operačného centra Nemocnice AGEL Košice-Šaca som si vyskúšala prácu na krčnom oddelení a v kardiochirurgických operačných sálach. To, že som si prešla rôznymi pracoviskami a oddeleniami mi poskytlo určitý nadhľad. Práca na operačnej sále je iná, ako v ambulancii alebo na oddelení. Prináša vypätie, preto sú tu vzťahy a vzájomná dôvera obzvlášť dôležité. Dobrá tímová práca je pri krízových situáciách nevyhnutná. Je dôležité, aby každý presne vedel, čo má robiť a tiež, čo môžeme očakávať od svojich kolegov. Mne osobne vyhovuje, že naši pacienti väčšinou spia a môžeme sa nerušene sústrediť na prácu bez vyzváňania telefónu a ruchu, ktorému sa v ambulancii nedá vyhnúť.  

Mária Groszmannová: Po ukončení štúdia som absolvovala polročnú nástupnú prax na oddelení chirurgie a hneď odtiaľ som prešla na operačné sály v nemocnici vo Svidníku. Neskôr som sa presunula do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, kde som už zostala.

Čo bolo v začiatkoch tým, na čo vás v škole nepripravili?

Mgr. Petra Gašparová: Na tlak a stres vo vypätých situáciách. Na ten sa v škole pripraviť nedá. Človek ho musí niekoľkokrát zažiť a naučiť sa naň reagovať. Pri svojej práci som zároveň získala rešpekt zo života, pokoru a uvedomenie si krehkosti človeka.

Mária Groszmannová: Na ťažké prípady pacientov a tragédie. Odrazu som čelila situáciám, kedy rodičia prišli o svoje dieťa alebo som, naopak, videla deti, ktorým práve na operačnej sále skonal otec. Musela som sa naučiť, ako sa im pozrieť do očí. Na to, aby sme sa ocitli zoči voči takýmto situáciám a silným emóciám blízkych pacientov, ktorých operujeme sa nedá pripraviť. Na druhej strane máme každý jeden deň možnosť niekoho urobiť šťastným. Pocítiť úľavu a vidieť radosť tých, ktorí s obavami čakajú na výsledok operácie, je krásne a motivujúce.  

Ako si spomínate na začiatky svojej kariéry?

Mgr. Petra Gašparová: Začiatky sú prirodzene trochu nervózne. Bolo náročné a chvíľu to trvalo, keď som musela sama zvládnuť aj také zákroky, ktoré nás v škole neučili. Zároveň som bola z niektorých situácií aj trochu vyvedená z miery.  Na traumatologickom oddelení ležali mladí ľudia s ochrnutím. Mala som osemnásť rokov a kŕmila rovesníkov, ktorí vedeli, že sa na nohy už nepostavia.

Mária Groszmannová: Moje začiatky boli nádherné a veselé, s láskou na nich spomínam.

Máte príležitosť dostať spätnú väzbu od svojich pacientov?

Mgr. Petra Gašparová: V minulosti, keď boli operačné sály súčasťou oddelenia, to tak bolo. Teraz sme tým personálom v pozadí, ktorého pacient nevidí. Napriek tomu sa niekedy sprostredkovane poďakovanie dostane aj k nám. Príležitosť priameho kontaktu s pacientkami máme iba v prípade gynekologických sekcií, kedy môžeme zdieľať radosť rodičov z narodenia bábätka.

Mária Groszmannová: Skôr je to tak, že na ulici stretávam pacientov, ktorých si pamätám z operačnej sály, ale oni ma nepoznajú. Obzvlášť sa mi vryjú do pamäte tie ťažšie a dlhšie operácie. V prípade  zaujímavých náročných zákrokov zvykneme dostávať od lekárov spätnú väzbu o tom, ako sa operácia podarila a ako sa pacientovi darí.  

Čo máte na svojej práci najradšej a čo považujete za jej najťažšiu časť?

Mgr. Petra Gašparová: To, čo je na nej najťažšie mám zároveň aj najradšej – stres. Keď sa blíži záver náročnej operácie, dostaví sa úľava a hneď je na sále aj iná atmosféra. Tieto situácie zároveň utužujú vzťahy s kolegami. Vnímať, že naša prítomnosť na sále je vítaná, dokonca niekedy tím vyslovene upokojuje, je krásny pocit.

Mária Groszmannová: Najradšej mám, keď operácia prebehne bez komplikácií, v dobrej atmosfére. Všetko sa podarí a výsledkom je, že sme pacientovi pomohli. Mojou najmenej obľúbenou náplňou práce je vypisovanie papierov, ktorých je podstatne viac ako kedysi. Úprimne obdivujem kolegyňu, pretože ako vedúca sestra má na starosti ešte viac agendy.  

Je atmosféra na operačnej sále vždy iba vážna alebo zažívate aj veselé chvíle?

Mgr. Petra Gašparová: Samozrejme, že sa pri práci aj smejeme.

Mária Groszmannová: Práca na operačnej sále je náročná, preto je žiadúce atmosféru občas aj trochu odľahčiť, inak by sme sa zbláznili.

Ak by ste si mali vybaviť najšťastnejší a najťažší deň v práci, čo vám napadne?

Mgr. Petra Gašparová: Nie sú to ani tak konkrétne situácie. Vždy, keď dobre dopadne náročná operácia, dostaví sa euforický pocit.

Mária Groszmannová: Stáva sa, že keď očakávam náročný deň, pretože zo začiatku sa tak javí, napokon  ho zvládnem až prekvapivo ľahko.

Ako odbúravate stres pri práci a čistíte si hlavu počas voľna?

Mgr. Petra Gašparová: Praxou sa človek dostáva do väčšej pohody, pretože čím väčšiu istotu má pri činnostiach, ktoré robí, tým menší stres zažíva. Tiež je dobré myslieť dopredu a predvídať kroky operatéra, aby bol priebeh operácie hladký a plynulý. Niekedy pre uvoľnenie napätia stačí povedať úplnú hlúposť, aby sa atmosféra trochu uvoľnila. Keď nie som v práci, chodím na prechádzky do prírody, športujem alebo sa stiahnem do ticha a mlčím.

Mária Groszmannová: Priznávam, že niekedy si aj trochu ponadávame. To tiež pomáha uvoľňovať stres a napätie. Ak cítim vnútorné napätie, predýchavam. Keď sa niečo nedarí, občas pomáham operatérovi mentálne. Najkrajší relax mi poskytuje rodina, vnúčatá a turistika.

Aký je kolektív na operačných sálach?

Mgr. Petra Gašparová: Z pozície vedúcej sestry robím všetko preto, aby sa moji kolegovia mali v práci dobre. Rešpektujúc pravidlá sa im snažím vo všetkom, kde sa dá, vychádzať v ústrety. Či už pri plánovaní služieb alebo v iných oblastiach. Je nás málo, preto je dôležité, aby sme zabezpečili všetko potrebné a zároveň si vyšli v ústrety k vzájomnej spokojnosti. Prioritou pre mňa je, aby sa mojim ľuďom dobre chodilo do práce. Máme náročné povolanie, dobré vzťahy sú preto pri našej práci veľmi dôležité.

Mária Groszmannová: Sme dobrý kolektív. Každý z nás je iný, no všetci dohromady tvoríme dobrý tím. Pacienti si častokrát neuvedomujú, že na operačnej sále sme si z pohľadu dôležitosti všetci rovní. Každý je zodpovedný za niečo iné a iba spoločne dokážeme zabezpečiť všetko potrebné tak, aby v konečnom výsledku pacient dostal tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť.  

Prečo by ste prácu inštrumentárky odporučili tým, ktorí o povolaní sestry uvažujú?

Mgr. Petra Gašparová: Z môjho pohľadu je práca sestry na operačnej sále zaujímavejšia a pestrejšia. Nikdy presne nevieme, čo nás v daný deň čaká. Operácie sa menia za pochodu. Zároveň sa často učíme niečo nové. Do praxe sa zavádzajú nové postupy a materiály, je preto potrebné neustále sa vzdelávať.

Mária Groszmannová: Je to krásna a vysoko odborná práca, pri ktorej sa človek nenudí. Mne osobne vyhovuje aj to, že nie sme v priamom kontakte s pacientom.

Ktorá vec je na povolaní sestry pred verejnosťou ukrytá?

Mgr. Petra Gašparová: Je rozdiel medzi realitou a tým, ako sa práca sestry vykresľuje v seriáloch, kde jeden človek robí všetko možné, dokonca v rôznych odboroch. V praxi to takto, samozrejme, nefunguje. Práca na operačnej sále je špecifická tým, že niekedy nie je čas jesť, piť, odpočinúť si či ísť na toaletu. Myslím si, že práca na oddeleniach ako OAIM a v operačných odboroch by sa mala odlišovať od inej zdravotníckej práce. Mala by byť patrične finančne ohodnotená, pretože predstavuje vyššiu psychickú záťaž.

Mária Groszmannová: Naša práca je v tomto smere skutočne fyzicky náročná. Nie vždy je človek v rovnakej kondícii, na operačnej sále však nemáme na výber, či je nám teplo alebo sme unavení. Niektoré operačné zákroky trvajú dlhé hodiny. Dlho stojíme, nemôžeme si urobiť prestávku podľa vlastných potrieb, ale vtedy, kedy je na to priestor. Je to práca, ktorá musí byť docenená, aby mali sestry motiváciu zostať vo svojom náročnom povolaní.     

Rozhodli by ste sa pre svoje povolanie opäť?

Mgr. Petra Gašparová: Rozhodne. Ani si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné.

Mária Groszmannová: Ak sa narodím druhýkrát, chcem byť muzikálová speváčka, ale svoju prácu skutočne milujem (smiech).

Čo by ste poradili mladým začínajúcim sestrám?

Mgr. Petra Gašparová: Nemusia mať obavy. Kto má záujem o prácu v zdravotníctve, nájde si odbor, ktorý ho osloví. Pre začínajúce sestry je veľmi dôležité, aby sa dostali do kolektívu, kde ich prijmú a pomôžu im. U nás to funguje. Na rivalitu či súperenie tu nie je priestor, pretože potrebujeme spolupracovať. Chceme, aby sa začínajúci kolegovia čo najskôr zaradili. Snažíme sa im preto odovzdať čo najviac a prácu ich dobre naučiť.

Mária Groszmannová: Začínajúcim sestrám odporúčam dopriať si túto skúsenosť.

Záujemcovia o prácu sestry a sestry so špecializáciou inštrumentovanie v operačnej sále nás môžu kontaktovať prostredníctvom e-mailu jana.ficikova@agel.sk alebo telefonicky na čísle 055/7234 930.