O nemocnici

Vzorom mi bola moja staršia sesternica, ktorá študovala na Lekárskej fakulte v Košiciach. Veľmi som to povolanie obdivovala a taktiež som sa chcela stať lekárkou, pomáhať ľuďom. Svoje štúdium som začala na Strednej zdravotníckej škole v Prešove a neskôr som sa prihlásila na medicínu, na ktorú som bola prijatá. Po zdravotných problémoch mojej mamy nebola finančná situácia našej rodiny taká ružová, aby to otec zvládol sám, tak som sa toho vzdala.

Prečo ste sa rozhodli zamestnať práve v Nemocnici AGEL Košice-Šaca?

Skončila som strednú školu, prišlo leto, bola som veselá, bezstarostná mladá žena, navyše ma bavil folklór. Celé leto som akoby pretancovala v rámci populárnych folklórnych dní. Prácu som si začala hľadať až koncom prázdnin. V Prešove mi ponúkli miesto na očnom oddelení, ale pri mojom temperamente som si nevedela predstaviť, že by som tam pracovala. Išla som preto do Košíc, kde mali voľnú pozíciu na IV. Internej klinike na JIS, avšak v ten istý deň som sa od spolužiačky dozvedela, že v nemocnici v Šaci majú voľné chirurgické odbory. Keď som sem prišla, vtedajšia hlavná sestra mi ponúkla popáleniny a napokon som tu od roku 1973 aj zostala. Teraz tomu bude už 49 rokov, čo sa pohybujem len na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie. Prešla som všetkými úsekmi práce. Najviac ma bavilo inštrumentovanie na operačnej sále.

Spomínate si na svoj prvý deň v práci?

Keď som prišla, pripadalo mi to ako bludisko. Veľký šok som zažila, keď som prvýkrát videla takzvanú francúzsku posteľ, ktorá mi pripomínala ponorku, a taktiež výkresovú bublinu, pretože som sa s tým v škole nestretla. O popáleninách som vedela veľmi málo, v knihách toho nebolo veľa a popáleninu som mala na praxi možnosť vidieť len raz. Vtedy som si pomyslela, že začiatkom roka odídem.

Čo vás presvedčilo, aby ste tu zostali?

Keď som tu začala pracovať, lekári nás edukovali v liečbe, čo je dôležité. Práca bola pre mňa nová a vďaka tomu, že nás aj vzdelávali, sme sa stali jej priamou súčasťou. Mali sme pocit dôležitosti a nebola som jediná. Na oddelení bol veľmi dobrý kolektív a dokázali sme sa aj odreagovať.

Ktoré dni boli pre vás tie najkrajšie a, naopak, tie najťažšie?

Najťažší deň v práci bol, keď na korbe v Kežmarku vybuchli mladí vojaci a v priebehu hodiny sme museli vyprázdniť oddelenie. Vtedy som pôsobila ako staničná sestra a keď pristávali helikoptéry, urgentne sme si z Vojenskej nemocnice museli požičiavať prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu. Neskôr sme ako prví dostali ALFU, počítačom riadený dýchací prístroj. Najkrajší deň bol vždy ten, keď z nemocnice odchádzalo dieťa, ktoré sme zachránili. Spomínam si na chlapčeka, ktorý v roku 1975 strčil ruku do mangľa, čo mu spôsobilo kontaktnú popáleninu tlakom. Ozval sa nám, keď skončil strednú aj vysokú školu, dal nám vedieť, keď sa ženil, priniesol nám tortu a dokonca sa s nami podelil aj o fotografie svojich detí.

V roku 1973 tu bol jeden chlapček z Bratislavy, ktorý počas prázdnin súťažil s bratrancom, kto skôr vylezie na stĺp elektrického vedenia. Žiaľ, napokon prišiel o obe končatiny. Dodnes si spomínam, ako v noci po operácii plakal, že ho to veľmi bolí a pýtal sa ma, čo bude robiť, keď nemá rúčky.  Na tú vetu som nevedela odpovedať, aj dnes sa mi tlačia slzy do očí. Ráno sa mu venovala psychologička. Po rokoch sme ho videli v televízii a dozvedeli sme sa, že je ženatý, má dvoch synov a pracovať dokáže nohami. Všetci sme plakali šťastím.

Posledné dva roky ste v práci čelili pandémii COVID-19, v čom to bolo náročnejšie?

Veľkú zmenu som na našej ambulancii nevidela. Práca je náročná vždy. Kvôli omrzlinám či požiarom k nám chodia aj pacienti z nižšej sociálnej vrstvy, bezdomovci, ľudia z komunít.  Človek mal obavy, ale vždy som si povedala, že určite nás očkovanie ochráni.

Keby bolo keby a mohli by ste si opäť vybrať, zamestnali by ste sa v zdravotníctve?

Určite áno. Je dôležité, aby ste si s pacientom vytvorili ľudský vzťah, vžili sa do jeho role. Nerátala som s tým, že tu tak dlho zostanem. Práca je náročná, ale každý zachránený život, či je zjazvené telo alebo nie, je veľkým momentom pre osobnostný rast zdravotníkov.

Ako sa dokážete odreagovať?

Mám rada folklór, spev, hory, prechádzky a Vysoké Tatry, kam som chodila s  rodičmi, neskôr s deťmi a v súčasnosti s vnúčatami.