O nemocnici

24.5.2022

Celý svoj život zasvätila zdravotníctvu a urobila by tak znova. Teraz už bývalá vedúca sestra Oddelenia dlhodobo chorých Galina Ačaiová počas 43 rokov v Nemocnici AGEL Košice-Šaca zažila veľa krásnych, ale aj ťažkých chvíľ, ktorým sa vždy postavila čelom. Inak tomu nebolo ani v čase, kedy sa v zdravotníckom zariadení pomáhala obetavo starať o COVID-19 pozitívnych pacientov, a to aj napriek tomu, že sa jej pandémia bytostne dotkla.

Vedeli ste už odmalička, že chcete pracovať ako zdravotná sestra?

Ako všetky deti, aj ja som sa často hrávala na doktorku a sestričku, ale pevne som sa rozhodla, že budem sestrou až na druhom stupni, v ôsmom ročníku základnej školy. Pre mojich rodičov to bolo trošku prekvapenie, pretože lekára som sa bála a injekcia ma privádzala ku kolapsu. Lavírovala som medzi ekonómiou, ale veľmi som koketovala s myšlienkou, že budem herečka alebo spisovateľka, lebo som milovala literatúru, knihy, pokúšala sa skladať básničky. Dnes viem, že keď sa ešte raz narodím, tak opäť budem sestričkou.

Prečo ste sa rozhodli zamestnať práve v Nemocnici AGEL Košice-Šaca?

Do šačianskej nemocnice som nastúpila ako čerstvá absolventka 1. 8. 1979 do vtedajšieho ZÚNZ-VSŽ Košice-Šaca, pretože som bola „šačianka", čo bolo pre mňa veľkou výhodou, bývať aj pracovať na jednom mieste, v jednom meste. Nebolo to ale jednoduché, pretože v čase mojich štúdií boli stredné zdravotnícke školy kapacitne naplnené, sestier bol dostatok a ja som si naivne myslela, že kde budem chcieť, tam ma prijmú. Keď som si asi 2 týždne pred nástupom podala prihlášku do zamestnania do Šace, boli už pracovné miesta obsadené, našťastie, hlavná sestra nemocnice po úvahe zhodnotila, že ma prijme, ale len na popáleninové oddelenie, pretože sa tam malo uvoľniť miesto sestry, ktorá odchádzala v krátkom čase na materskú dovolenku. Priznávam, že som mala veľké obavy, pretože už len slovo „popáleniny" vyvolávalo rešpekt, ale pamätám si na slová hlavnej sestry Márie Tabiczkej, ktorá mi vtedy povedala: „skúste to a sama uvidíte, je tam výborný kolektív, aj keď je práca náročná, prídete o 3 mesiace a prehodnotíme". Neprišla som, zostala som.

Spomínate si na svoj prvý deň v práci?

Celkom dobre. Nastupovala som ako hrdá mladá sestra, ktorá mala v pláne zmeniť svet, ale zároveň aj veľmi pokorná. Mala som, samozrejme,  obavy, či budem napríklad dosť zručná, ale empatia mi nechýbala. Veľmi čerstvo si spomínam na prvé stretnutie s  vrchnou sestrou popáleninového oddelenia Alžbetou Humeníkovou a staničnou  sestrou Hankou Škodovou. Boli to pre mňa od prvého momentu  milé, pokojné a rozvážne dámy, ktoré mi dodali odvahu a aj istotu, že budem mať v kolektíve oporu. Naozaj som ju mala. Je veľkým šťastím pre mladého človeka, ktorý je zaradený do pracovného procesu, mať vedľa seba dobrých učiteľov a ja som ich mala. Dnes som veľmi vďačná všetkým mojim kolegyniam a kolegom, ktorí ma trpezlivo učili a formovali.

Ako ste sa dostali na Oddelenie dlhodobo chorých?

Nastúpila som ako absolventka na oddelenie popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, kde som pracovala 25 rokov. Najprv ako sestra na oddelení a na popáleninovej JIS-ke a po 2 a 3/4-ročnej materskej dovolenke na operačnú sálu Kliniky popálenín, samozrejme, po ukončení kvalifikačnej skúšky ako diplomovaná operačná sestra. Oddelenie dlhodobo chorých som si nevybrala ja, vedenie si vybralo mňa. Ťažko sa odchádza z miesta, kde je úžasný kolektív, kde máte skvelé vedenie, perfektné pracovné zázemie aj podmienky, ale ja som vždy mala rada výzvy a 1. 6. 2005 som nastúpila na Oddelenie dlhodobo chorých do pozície vrchnej sestry. Bola to pre mňa nová skúsenosť, pretože som prešla do iného ošetrovateľského odboru aj do novej pracovnej pozície.

Počas 43 rokov strávených v Nemocnici AGEL Košice-Šaca ste zažili nielen krásne, ale určite aj ťažké chvíle. Ktoré dni boli pre Vás tie najkrajšie a, naopak, tie najťažšie?

Najkrajším zážitkom pre každého produktívneho človeka v akejkoľvek pozícii je, keď má rád svoju prácu, teší sa na kolegov, má oporu aj podporu v nadriadených, výborné pracovné podmienky a perfektné rodinné zázemie. Potom tie ťažké chvíle, ktoré sa v živote každého človeka objavia, vôbec nerieši a jednoducho ich zo svojej pamäte vymaže.

Utkvel vám v pamäti nejaký pacientsky príbeh? Ak áno, prezradíte nám, prečo?

Každý pacientsky príbeh je pre zdravotníka jedinečný a vníma ho individuálne. Pre zdravého človeka je samozrejmosťou, že sa dobre vyspí, vstane, napije sa, nič ho nebolí. Pre chorého človeka sú tieto prirodzené činnosti veľkým zázrakom, ak sa podaria. Pre mňa ako matku, bolo vždy emočne vyčerpávajúce, keď sme mali v starostlivosti mladých ľudí v bdelej kóme. Boli to prevažne mladí do 30 rokov po ťažkých, pre mňa osobne až nezmyselných úrazoch, ktoré zmenili život nielen im, ale aj ich najbližším. 

Posledné dva roky ste pracovali na COVID oddelení. V čom to bolo náročnejšie oproti „bežnej" práci?

Bolo to naozaj ťažké, fyzicky aj psychicky náročné obdobie pre každého zdravotníckeho pracovníka  a veľmi si prajem, aby sa nezopakovalo. Museli sme sa veľmi rýchlo prispôsobiť novej situácii, ktorú sme doposiaľ nemali namodelovanú. Boli obavy, strach aj rešpekt. Pracovať v overaloch, zakuklení, v respirátoroch, v 12-hodinových smenách, bez osobného kontaktu s pacientom, ktorému určite chýbalo pohladenie, dotyk, naháňalo strach. Psychické vypätie bolo veľké, pretože sme sa domov vracali k blízkym a stále mysleli na to, či neohrozíme svoje rodiny. Naše oči videli veľa utrpenia a často sme sa pozerali smrti do očí. Ani po fyzickej stránke to nebolo ľahké. Sestra pri svojej práci denne využíva jemnú motoriku, cit, ale vykonávať tieto bežné úkony s jemnosťou a dôslednosťou v nepriedušných, duplicitne nasadených ochranných pomôckach bol až heroicky výkon. Táto pandémia sa ma dotkla bytostne, pretože som prišla o milujúceho manžela a otca mojich detí, ktorý 34 rokov pracoval ako diplomovaný zdravotnícky záchranár, bol v prvej línii, zachraňoval životy a v čase, keď si už mohol pomaly užívať dôchodok, podľahol tejto zákernej chorobe. Bol pre mňa a moje deti veľkým hrdinom. Smútim stále a smútiť budem, ale pandémia mi určila prioritu a tou bol pacient.

Keby bolo keby a mohli by ste si opäť vybrať, zamestnali by ste sa v zdravotníctve?

Chcela by som povedať, že áno, pretože je to práca nad všetky zamestnania a s hrdosťou hovorím, že keď sa ešte raz narodím, opäť budem sestrička, ale priala by som si, aby toto povolanie bolo viac rešpektované. Keď ide o zdravie a život človeka, čo je najväčšia hodnota, tak by sa k tomu malo aj s patričnou úctou a všetkými prostriedkami pristupovať. Zdravie a život nie sú čísla, tie nemajú tabuľky „od-do", tie sa nevyhodnocujú. 

Už viete, ako budete tráviť voľné dni na dôchodku? 

Bývam neďaleko Košíc, v malebnej dedinke Šemša, kde mám pomerne veľkú záhradu, okolo domu parčík, takže práce  bude dosť. Moju prítomnosť doma určite ocení aj môj starý dobrý vlčiak Áron, ktorý sa rád socializuje. 

Bude vám práca sestry chýbať? 

Určite bude, to viem už teraz, ale sú situácie, ktoré si vyžadujú zmenu.